Slovenská armáda 1939-1945

Slovenská armáda

Armáda patrila počas všetkých historických období k prezentovaniu bojových schopností národov. Od Rímskej Ríše, až po súčasnosť. Prezentovaním armády dávali krajiny istotu svojim obyvateľom, že štát je v prípade potreby schopný ochrániť ich majetok a životy. Rovnako ľudácky režim potreboval obyvateľov uistiť, že napriek strate časti územia na severe, juhu a na východe je schopný zaistiť bezpečnosť zvyšku územia so Slovenským obyvateľstvom.

Po rozdelení Česko-Slovenska bola Slovensku ponechaná možnosť vytvoriť vlastnú armádu. Už krátko po vyhlásení samostatného štátu sa pokúsilo Maďarsko 23.marca 1939 získať ďalšiu časť územia na východe Slovenska. Medzi Slovenskom a Podkarpatskou Ukrajinou v tom čase neboli stanovené hranice.

Po Viedenskej arbitráži pripadla Podkarpatská Ukrajina Maďarsku, no Viedenskou arbitrážou neboli určené fyzické hranice medzi Slovenskom a Maďarskom. Chaos, ktorý nastal jednak arbitrážnym rozhodnutím o zmene hraníc Slovenska a Maďarska a sťahovaní českého vojska chcela Maďarská strana využiť vo svoj prospech. Pri obsadzovaní novej hraničnej línie začali Maďarské jednotky postupovať za stanovenú hraničnú líniu v snahe, získať čo najväčšiu časť územia. Zároveň sa takýmto postupom pokúšali Maďarská strana dosiahnuť u Arbitrážnych krajín zdanie, že novovzniknutý Slovenský štát nie je schopný obrany vlastného územia a v prípade odtrhnutia hospodársky dôležitého územia nie je schopný nový štát samostatnej existencie. Tým pádom by územie, ktoré by zo Slovenska zostalo bolo odsúdené na rozdelenie medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko. Maďarské jednotky sa napriek svojej agresívnej politike pokúsilo zachovať zdanie legitimity tým, že útok viedlo práve cez územie kde v tom čase neexistovala oficiálna hranica.

Do bojov zasiahlo aj Maďarské letectvo a delostrelectvo. Na východnom Slovensku sa v tom čase nachádzali ešte vojaci a dôstojníci Českej národnosti spolu s vojenským materiálom a výzbrojou. Maďarským jednotkám sa podarilo preniknúť zhruba 10-20 km za hranicu na Slovenské územie. Počas bojov došlo k leteckým súbojom medzi Maďarským a Slovenským letectvom. Slovensku sa podarilo čiastočne odraziť a pozastaviť Maďarský postup hoci väčšie straty utrpeli Slovenské jednotky. 24.marca zasiahlo do konfliktu Nemecko s cieľom ukončiť boj medzi svojimi spojencami.

Oficiálne bol konflikt diplomaticky ukončený 4.apríla 1939 s tým že Maďarsku bolo ponechané územie, ktoré pri tomto konflikte získalo s rozlohou približne 1670 km² a 40 000 obyvateľmi.

Po agresii Maďarska na východe Slovenska, čelila Slovenská vláda snahe redukovať armádu Slovenska na 25 000 mužov. Tejto snahe sa podarilo zabrániť pre využitie Slovenska ako spojenca pri útoku na Poľsko.

Slovenská armáda pri útoku na Poľsko

Súčasťou paktu Molotov-Riebentrop bol útok a rozdelenie Poľska medzi zúčastnené strany. Nemecká strana požiadala Slovensko o podporu v útoku na Poľsko. Nemci žiadali možnosť viesť útok na Poľsko z juhu, zo Slovenského územia. Slovenská strana mala prísľub , ponechania si Slovenského územia, ktoré Slovensko stratilo pri arbitrážnych rozhodnutiach v prospech Poľska. Zároveň za vojenskú podporu útoku na Poľsko, bolo Slovenskej strane prisľúbené, že návrh na redukovanie armády na 25 000 mužov bude zamietnutý.

1.septembra 1939 začalo Nemecko a Sovietsky zväz útok na Poľsko. Slovensko sa do útoku zapojilo tiež.

Slovenské jednotky boli rozdelené na tri divízie:

1.Divízia Jánošík

2.Divízia Škultéty

3.Divízia Rázus

A Rýchla skupina

Slovenské jednotky sa do väčších bojov nedostali. Väčšinou postupovali na územie, ktoré Slovensko stratilo nedávnymi arbitrážnymi rozhodnutiami na Spiši a k Jurgovu o ktoré Slovensko prišlo v roku 1920.

Poľské jednotky sa sťahovali zo smeru postupujúcich Nemeckých jednotiek. Menšie boje medzi Poľskými a Slovenskými jednotkami boli pri Tiliczi a Ochotnici kde mali Slovenské jednotky menšie straty. 17.septembra 1939 sa začalo s demobilizáciou Slovenských jednotiek z územia Poľska.

Posledné slovenské jednotky sa z Poľska stiahli 28.septembra 1939 od mesta Zakopané.

Útok Slovenskej armády na Sovietsky zväz

22.júna 1941 napadlo Nemecko, Sovietsky zväz. Do útoku proti ZSSR vstúpili aj Slovenské jednotky. Medzi prvými Slovenskými jednotkami, ktoré viedli útok bola Slovenská Rýchla Skupina. Účasť Slovenskej armády v útoku proti ZSSR bola výsledok politickej hry medzi Nemeckým vyslancom na Slovensku, Ludinom a Vojtechom Tukom. Ich cieľom bolo presvedčiť, prezidenta Tisa a generála Čatloša o možnej korekcii hranice s Maďarskom. Ak by sa Slovenské jednotky zapojili do útoku až po Maďarských jednotkách, bola by možnosť korigovania hraníc stratená.

24.júna 1941 sa zapojili Slovenské jednotky do postupu proti Sovietskemu zväzu ako súčasť 17.Nemeckej armády. Táto bola súčasť armádnej skupiny JUH. Medzi prvými jednotkami bola Slovenská Rýchla Skupina. 26.júna 1941 obsadila Rýchla Skupina dedinu Wojtková. Tu sa stala cieľom Sovietskeho delostreleckého prepadu, no našťastie skupina neutrpela veľké straty. 27.júna 1941 mali Slovenské jednotky za úlohu zaistiť možný útok od rieky San na Molotovovej línii. Jej úlohou bolo obsadiť alebo zabezpečiť Sovietske bunkre pri dedinke Zaluž. Z trinástich bunkrov sa jednotkám podarilo 9  bunkrov zničiť a 4 obsadiť. Posledný bunker na úseku ktorý mala na starosti Slovenská Rýchla Skupina bol obsadený 4.júla 1941.

V júli 1941 sa na územie Ukrajiny presunula 1. a 2. pešia divízia, delostrelecký pluk 11 a 12, ženijný prápor, spojovací prápor, tanková rota a rota obrnených automobilov. 7.júla 1941 došlo k zlúčeniu Slovenskej Rýchlej Skupiny a 11.delostreleckého pluku, spolu s jednotkami 1. a 2. pešej divízie. Týmto zlúčením vznikla Rýchla Brigáda. Veliteľom RB bol plk.gšt Rudolf Pilfousek. Jej výzbroj tvorilo  47 tankov, 4900 vojakov a dôstojníkov. 22.júla 1941 zaútočila RB na Lipovec, ktorý bránila 44.horská strelecká divízia s približne 7500 mužmi. V poobedných hodinách prenikli jednotky RB do mestečka a 44. horská divízia sa stiahla. O 17:15 začali jednotky stiahnutej 44.horskej streleckej divízie protiútok a Slovenským jednotkám hroziacim porážka sa z Lipovca začali sťahovať k obci Ščaslivá 2 km východne od Lipovca. V Lipovci ale zostalo obkľúčených približne 250 mužov s obrnenou technikou. Tím sa však podarilo vo večerných hodinách prebojovať k ustúpeným jednotkám Rýchlej Brigády.

23.júla 1941 zaútočila RB na Lipovec. Útok zahájilo delostrelecké ostreľovanie Lipovca. Nakoniec bol Lipovec v poobedných hodinách dobitý. Pri útoku na Lipovec prišla Rýchla Brigáda o 75 mužov, 167 bolo zranených a do Sovietskeho zajatia padlo 19 vojakov. Brigáda prišla o 6 tankov a 25 vozidiel.

Po útoku na Lipovec boli zostávajúce jednotky na fronte prerozdelené. Celkovo bolo v prvých dňoch na východnom fronte 50 689 mužov. Rýchla brigáda bola po Lipovci posilnení mužmi a vojenským materiálom. Vznikla tak Rýchla Divízia. Zo zvyškov mužstva bola vytvorená Zaisťovacia Divízia.

Veliteľom Rýchlej Divízie sa stal plk.del. Jozef Turanec. V septembri 1941 sa zapojila RD do útoku na Kyjev. 16.septembra obsadila RD obranné postavenie na pravom brehu rieky Dneper. RD sa tu podarilo zneškodniť jednu Sovietsku loď, zostreliť jednu stíhačku, zneškodnila 3 delostrelecké batérie a do jej zajatia padlo približne 1650 vojakov Červenej Armády.

22.septembra 1941 sa RD presunula do priestoru Bielaja Cerkov odkiaľ sa 24.septembra mala presunúť na líniu Pereščipino-Rodzianky. Tu mala RD vystriedať Nemeckú 13.pancierovú divíziu, brániť prechodu Sovietskych jednotiek cez rieku a chránila tylo 1.pancierovej skupiny. RD zotrvala do konca októbra 1941 v priestore Chlebodarovky.

1.-5.novembra 1941 mala RD nahradiť 60.motorizovanú divíziu pri Azovskom mori.19.novembra sa mala divízia presunúť na sever od Taganrogu, tu bola 21.novembra podriadená 14. pancierovému zboru. O 8:00 dorazila divízia na nové pozície do Golodajevky. Tu musela RD zaujať obranné postavenie a čeliť útokom Červenej Armády.

27.novembra sa stal veliteľom Rýchlej Divízie plk.gšt. Augustín Malár. V decembri 1941 čelila RD útoku troch sovietskych divízii v obranných postaveniach pri rieke Mius. Napriek početnej prevahe sa Sovietskym jednotkám nepodarilo prekonať obranné postavenie RD.

1.januára 1942 bol plk.gšt. Augustín Malár za úspechy pri RD povýšený do hodnosti generála. V období mesiacov február – júl 1942 sa RD nezúčastnila väčších bojových akcii.

V máji 1942 sa stal veliteľom RD generál Jozef Turanec, ktorý mal jednotky RD pripraviť na letnú ofenzívu, ktorá mala smerovať na Kaukaz.

Jednotky RD začali postupovať 20.júla 1942. Za deň prekonala divízia vzdialenosť 50 km k rieke Tuzlov kde mali sovieti svoje obranné postavenie pri obci Generalskoje. Tu sa podarilo Rýchlej Divízii prekonať v priebehu jedného dňa Sovietsku obranu. Divízia v útoku prišla o 25 mužov, 79 bolo ranených a 6 nezvestných. Napriek stratám sa divízii podaril prienik cez Sovietsku obranu bez podpory Nemeckých jednotiek. Divízia zajala 600 sovietskych vojakov. Ukoristila veľké množstvo delostreleckej a pechotnej výzbroje. 24.júla 1942 sa dostala RD k Rostovu a na úsvite prebrodili jej muži rieku Don, tu sa im podarilo vytvoriť predmostie a postupne prekročila celá RD rieku na druhý breh.

Novým veliteľom RD bol na prelome august/september 1942 gen. Štefan Jurech. 30.júla 1942 RD smerovala na Kaukaz. V septembri 1942 sa pri meste Tuapse postup RD a Nemeckých jednotiek spomalil. V októbri bola RD súčasťou novej Nemeckej ofenzívi. RD zaistila prístup z juhu k pohoriu „Chrebet Koč“ a smerovala do údolia rieky „Psekups“.

Situácia okolo Sovietskej protiofenzívy pri Stalingrade na začiatku roku 1943 spôsobila, že RD v rámci armádnej skupiny „Juh“ hrozilo obkľúčenie Červenou armádou na Kaukaze. Preto sa gen. Jurech pokúsil zaistiť prechod RD na Sovietsku stranu. Tento pokus sa ale nestretol s úspechom veliteľov plukov divízie a u mužstva.

RD bola nakoniec evakuovaná na Kerčský poloostrov a následne na Krym. Pri evakuácii prišla o veľké množstvo ťažkej techniky ktorý musela zanechať na mieste a zničiť alebo odovzdať Nemcom. Následne došlo k rotácii mužstva na fronte, na Slovensko boli odoslaný vojaci ročníkov 1939-1940 a nahradili ich mužstvo odovodového ročníka 1942.

V lete 1943 bola RD pre-transformovaná na 1.pešiu divíziu a len táto mala byť bojovo nasadzovaná. Veliteľom bol určený plk. Elemír Lendvay. Divízia sa skladal z dvoch peších plukov, po troch práporoch, delostreleckého pluku, priezvedného oddielu a pomocných jednotiek. Približný stav divízie bol 10 000 mužov. Divízia bola bojovo nasadená 23.októbra 1943. Jej úlohou bolo obsadiť priestor južne od Kachlovky. Pri postupe Sovietskej ofenzívy k rieke Dneper sa veliteľ divízie zľakol a ušiel na Slovensko, nahradil ho pplk.del. Emil Perko. Divízia mala zaujať obranné postavenie v druhom obrannom pásme 6.nemeckej armády. No pri postupe jednotiek do obranných pozícii narazili jej muži na sťahujúce sa Nemecké a Rumunské jednotky a ich obranné postavenia stihli zabrať Sovieti.

30.októbra 1943 sa ocitli jednotky divízie v priamom smere postupu Sovietskeho 19.tankového a 4.gardového jazdeckého zboru. Muži divízie začali ustupovať. Priezvedný oddiel, časť pešieho pluku padli do Sovietskeho zajatia. Tak isto dopadla väčšina mužstva z Delostreleckého pluku III. Väčšina padla do Sovietskeho zajatia. Zlú situáciu divízie ešte zhoršili Nemecké nálety na postupujúce čelo Sovietskeho útoku keď omylom zaútočili aj na Slovenské pozície. Celkovo v Sovietskej ofenzíve 1.pešia divízia prišla o 24 mužov ktorý padli a 2150 bolo zajatých. Zo zajatých mužov 1.pešej divízie bola veľká časť prijatá do Československého armádneho zboru. Prešli výcvikom a v januári 1944 z nich bola vytvorená 2.československá paradesantná brigáda.

Osud 1.pešej divízie a celkové nasadenie bolo po Sovietskej ofenzíve obmedzené na minimum. Na Kryme zostal odrezaný 1 peší pluk, prvej pešej divízie. Ten bol nakoniec evakuovaný loďami v apríli 1944 a k divízii sa pripojil na západ od Dnestra pri mestečku Tiraspol. Jednotky ustupujúcej 1.pešej divízie mali chrániť pobrežie na južnom toku rieky Bug a hlavná časť divízie mala za úlohu viesť opevňovacie práce pri Nikolajeve. Pri obrane na južnom Bugu boli nasadené delostrelecký pluk, rota protitankových kanónov, horská kanónová batéria a priezvedný oddiel. Na prelome február/marec 1944 sa skončilo bojové nasadenie jednotiek 1.pešej divízie na východnom fronte. V máji boli jednotky divízie sústredené na východnom brehu rieky Prut v Moldavsku a boli pretransformované na 1.technickú brigádu a jej výzbroj bola odoslaná na Slovensko.

 Úlohou Zaisťovacej Divízie bolo dohliadať na dobitom území na poriadok a proti-partizánskym akciám. Vznikla v auguste 1941, divízia strážila najskôr územie na Ukrajine. Presnejšie, jej úlohou bolo chrániť vojenské objekty, dopravné komunikácie a zabraňovať partizánskym aktivitám. Na jeseň 1941 chránila oblasť Žitomíra, Ovruče a Mozyru. V roku 1941 sa divízia nedostala do väčších bojových stretov.

V lete 1942 bola presunutá k Polesiu. Tu sa v roku 1942 vystupňovali partizánske akcie a príslušníkov divízie bolo príliš málo, na ochanu tak veľkého priestoru, aby dokázali týmto partizánskym akciám zabrániť. Po čase si ale niektorí Slovenský vojaci začínali vytvárať vzťahy s miestnymi ženami. To viedlo ku kontaktu na Sovietskych partizánov ku ktorým začali niektorí vojaci utekať alebo s nim tajne spolupracovali.

Dezercie a spolupráca s partizánmi na Ukrajine viedli k tomu, že bola Zaisťovacia Divízia presunutá v júni 1943 do Bieloruska. 1.augusta 1943 bola Zaisťovacia Divízia pre-transformovaná na 2.pešiu divíziu. Presun divízie do Bieloruska na morálke mužstvu nepridal a kontakt s partizánmi neukončil.

16. októbra1943 bola divízia odzbrojená, reorganizovaná na technickú brigádu a presunutá do Talianska kde zostala až do konca vojny ako 2.technická divízia.