Po vypuknutí povstania 29. augusta 1944 došlo ku reorganizácii a premenovaniu armádnych zložiek na 1. československú armádu, konkrétne sa tak stalo 31. augusta 1944. 1. česko-slovenská armáda na Slovensku bolo vojenské zoskupenie časti bývalých armádnych síl a hlavná zložka ozbrojených síl povstalcov počas Slovenského národného povstania cez druhú svetovú vojnu. V priebehu septembra 1944 početný stav jej vojska dosahoval okolo 60 000 mužov. Napriek nepriaznivým vplyvom a neúspechom organizátorov povstania na východnom a západnom Slovensku, povstalecká armáda kládla na území stredného Slovenska 2 mesiace organizovaný odpor a ohrozovala situáciu v tyle nemeckej skupiny armád Severná Ukrajina.
Jej sila postupne vzrastala čomu pomohli ešte dodatočné mobilizácie záložných ročníkov. Na začiatku mala povstalecká armáda k dispozícii približne 18 000 vojakov. Po mobilizácii 5. septembra 1944 už 47 000, neskôr 60 000 vojakov a 18 000 partizánov z viac než 30 krajín. V prvých dňoch povstania, mala povstalecká armáda k dispozícii 16 peších práporov a 8 samostatných rôt. V prvotnom pláne sa rozmýšľalo o rozdelení povstaleckého územia na 2 obranné oblasti. Avšak 10. septembra 1944 došlo ku novej a definitívnej reorganizácii, kde sa vytvorilo 6 taktických skupín a jednu leteckú skupinu. Každá taktická skupina mala svoje velenie, ktoré podliehalo veliteľstvu v Banskej Bystrici. Rovnako mala každá taktická skupina určenú oblasť, ktorá jej podliehala a dotyčná skupina tak zodpovedala za akékoľvek vojenské dianie a bojové operácie v tomto území. Veľkou pomocou pre armádu bol príchod 1. čs. samostatného stíhacieho leteckého pluku 17. septembra 1944 a 26. septembra 1944 sa ku armáde pridali aj prvé jednotky 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády v ZSSR.
V rámci výzbroje bola situácia na začiatku povstania celkom prijateľná. Povstalecká armáda disponovala asi 46 000 puškami, 4 000 samopalmi, 2 700 guľometmi, 200 delami a mínometmi, 24 tankmi (LT-35, LT-38, LT-40 a PzKpfw IIIN), 4 stíhačmi tankov (Marder III), 3 improvizovanými pancierovými vlakmi, 34 lietadlami. Mala však nedostatok ťažkých, protitankových a protilietadlových zbraní, čo do určitej miery kompenzovali letecké dodávky vojenskej výzbroje zo ZSSR a USA. Väčšinou sa to týkalo protitankových pušiek a ťažkých guľometov.
Pechota bola najväčšou silou povstania, a jej výzbroj bola veľmi rôznorodá. Bola to vlastne štandardná výzbroj slovenskej armády a tá zase bola pozostatkom z bývalej česko-slovenskej armády. Nejakú časť tvorili aj dodávky zo strany spojencov, hlavne teda ZSSR, no rovnako malo svoj podiel aj zastúpenie nemeckých zbraní, ktoré mala slovenská armáda v rámci zásobovania z Nemecka. Hlavnou zbraňou asi aj tak bola česko-slovenská puška vzor 24 kalibru 7 92 mm. Prevedenie tejto zbrane bolo v tej dobe asi najrozšírenejším typom pušky v celosvetovom meradle a snáď každá krajina vyrábala svoju pušku so zásobníkom na 5 nábojov. Z hľadiska paľby bola táto zbraň pomerne účinná a presná. Jej veľkou slabinou bola nízka rýchlosť streľby, hlavne počas útoku a v pouličných bojoch. V rámci pomeru všetkých typov pušiek, ktoré armáda mala ku dispozícii, tvorila asi 90% z celkového počtu pušiek. Čo sa týka samopalov, tak tu povstalecká armáda nejako nevynikala, nakoľko ani v slovenskej armáde nejako rozšírené samopale neboli. Čiže využitie nejakých rýchlych úderných jednotiek, vyzbrojených samopalmi ako tomu bolo v nemeckej, alebo sovietskej armáde nepripadalo v úvahu, čo možno bolo vo veľa prípadoch aj chybou. Výzbroj peších jednotiek vyhovovala viac na obranu ako na útok. Nemecké pešie jednotky a najmä jednotky SS, ktoré boli vo veľkej miere nasadené proti povstaniu, boli naproti tomu vyzbrojené väčším počtom samopalov a guľometov. V palebnej sile viacnásobne prevyšovali povstalcov. V neskoršom období povstalecká armáda pociťovala citeľný nedostatok pušiek, ale aj samopalov a nebola schopná ani vyzbrojiť všetkých vojakov základnej služby, ktorých mala k dispozícii. To v konečnom dôsledku spôsobovalo, že velenie nedisponovalo týmito zálohami a jednotky na fronte nemal kto vystriedať.
Tým, že sa vypuknutie povstania nie vlastným pričinením dostalo do obranného variantu a nie útočného s akým sa prvotne počítalo, hlavným spôsobom vedenia boja peších jednotiek bola hlavne obrana na vopred predpokladaných úsekoch. Tá vyplývala z celkového defenzívneho poňatia bojovej činnosti armádnym velením a nemalej miere ho ovplyvňoval i charakter, spôsobilosť a kvalita výzbroje. V útokoch a protiútokoch sa málokedy útočilo väčšou silou ako rotou, výnimočne práporom. Pohyblivosť a manévrovacia schopnosť peších jednotiek bola silne obmedzená celkovo nízkou motorizáciou armády ako aj hornatým terénom, ktorý na druhej strane poskytoval neskutočnú výhodu pre variant obranného boja. Nedostatky boli badať i v celkovej súčinnosti jednotlivých druhov vojsk vo všetkých formách bojovej činnosti, čo bolo spôsobené najmä nedostatočným výcvikom. To bolo badateľné najmä u niektorých dôstojníkov, ktorí nemali dovtedy žiadne bojové skúsenosti. Jednotky však postupne získavali cenné bojové skúsenosti, rástlo ich bojové majstrovstvo ako aj takticko-operačné umenie veliteľov. Napriek uvedeným objektívnym i subjektívnym nedostatkom mali jednotky prvej česko-slovenskej armády rozhodujúci podiel na dvojmesačnom udržaní povstaleckého územia proti skúsenejšiemu a lepšie vyzbrojenému nepriateľovi. Paradoxne v časoch bývalého režimu, bol práve tento podiel neprávom prisudzovaný partizánskym skupinám pôsobiacim na Slovensku počas SNP. Armáda ako taká, sa politicko-verejne negovala a jej dominantný podiel v SNP sa úmyselne potláčal.
Nedostatky, resp. žiadne bojové skúsenosti niektorých veliteľov spôsobovali zlyhania v rámci vlastného prieskumu, líniách s nepriateľskými jednotkami a nepripisovali mu žiadnu dôležitosť. Povstalecké jednotky tak zväčša ani nevedeli aké nepriateľské sily proti nim stoja, alebo sa zhromažďujú, či zabúdali na súčinnosť s delostrelectvom, ktorá sa v prípade úspešného prieskumu síl nepriateľa dala efektívne s podporou delostrelectva využiť. Obrovskou chybou bolo i to, že vojaci nezvykli vždy svoje postavenia maskovať a tak ich nepriateľský prieskum (vo veľa prípadoch aj ten letecký) často odhalil. Ďalšou chybou, ktorú dnes môžeme spomenúť bolo, že povstalecké vojská sa spoliehali len na vybudovanú „hlavnú“ obrannú líniu a kým to čas a prostriedky umožňovali nevybudovali si dodatočné obranné, oporné pozície vo svojom tyle. To malo vo veľa prípadoch za následok, že v prípade prelomenia obrany na hlavnej línii ustupovali povstalecké jednotky zbytočne hlboko do svojho územia. Veľa krát bol ústup neorganizovaný, nakoľko neexistovala v blízkosti žiadna druhá obranná línia na ktorej sa mohli jednotky zastaviť, reorganizovať, prípadne z nej prejsť do protiútoku. V konečnej fáze povstania, hlavne keď 20. októbra začal nemecký generálny útok morálka povstalcov bola slabá a hromadili sa aj úteky či dezercie vojakov. Vo veľa prípadoch však situáciu skomplikovali partizáni, keď jednotlivých vojakov a často aj celé jednotky prehovorili, že proti tak silnému nepriateľovi sa už neubránia a nech si svoje životy zachránia vstupom do ich partiznánskych oddielov, kde s nimi neskôr môžu pokračovať proti nepriateľovi formou partizánského boja. V záverečných bojoch povstania, keď nepriateľ nasadil elitné a v porovnaní s povstaleckou armádou veľmi dobre jednotky SS, boli totiž prípady, keď sa na úseku obrannej línie konkrétna jednotka s ktorou sa počítalo zrazu nenachádzala. Zúfalí velitelia úseku sa zrazu len dozvedeli, že konkrétna jednotka na mieste nie je preto, lebo večer prešla ku partizánom, ktorí operovali v danej oblasti a paradoxne do záverečných bojov už nejako nezasahovali, ale sa stiahli do hôr. Vo veľa prípadoch, tak ťažké obranné boje ostali práve na pleciach armády, čo v posledných dňoch bojov nebolo zrovna veľmi motivujúce pre vojakov. To však nič nemení na ich odvahe a zápale, s ktorým sa pustili a celkovo niekoľko mesiacov vydržali vzdorovať nemeckým jednotkám ktoré potlačiť povstanie prišli. Pri tom samotný Golian odhadoval na začiatku povstania, že jednotky pod jeho velením na strednom Slovensku udržia v konvenčnom boji súvislú líniu nanajvýš 14 dní. Po prechode SNP do hôr veľa povstalcov ako pechota pokračovalo v boji spomínaným partizánskym spôsobom až do oslobodenia. Pri ústupoch do hôr však väčšina ťažkej výzbroje ostala opustená v dolinách, kde neskôr padla do rúk Nemcom. Tak či onak, v hornatom teréne by bola aj tak nepoužiteľná.
Jedny z najťažších bojov, ktoré povstaleckí vojaci vybojovali boli boje pri Strečne, Priekope, Martine, Sučanoch, Partizánskom, Telgárte, na kopci Ostrô, pri Čremošnom, Žarnovici, Hronskom sv. Kríži, Hronskej Breznici a Jalnej.
1. česko-slovenská armáda na Slovensku čelila veľkému množstvu problémov, na ktorých odstránenie mala iba málo času, mnohé vyriešila počas bojov, iné zostali nevyriešené. Celkovo sa však povstalecká armáda vyvíjala progresívnym smerom dopredu. Spolu s partizánmi, 1. čs. samostatným stíhacím leteckým plukom, 2. česko-slovenskou paradesantnou brigádou v ZSSR bojovala 2 mesiace na súvislých frontoch a bránila oslobodené povstalecké územie proti presile nemeckých nacistických jednotiek. Rozkaz druhého veliteľa povstania generála Rudolfa Viesta v noci z 27. na 28. októbra o prechode armády na partizánsky spôsob boja sa bohužiaľ nedostal všetkým jednotkám, nakoľko už na niektorých úsekoch neexistovalo priame spojenie s veliteľstvom povstania. 1. česko-slovenská armáda na Slovensku tak v podstate ako organizovaný celok zanikla. Len približne polovica armádnych jednotiek sa tak pridala ku partizánskym skupinám a pokračovala v partizánskom boji až do jari roku 1945. Zvyšná polovica vojakov ku ktorým sa rozkaz nedostal tak uniformu vyzliekla a vrátila sa domov. Časť z nich sa podarilo zajať nemeckým jednotkám a povstalecký vojaci skončili v zajateckých táboroch. Tí, ktorí vydržali krutú zimu na prelome rokov 1944/1945 sa postupne spájali s jednotkami sovietskej armády, ktorá sa už na území Slovenska nachádzala a postupne pokračovala na západ. Niekoľko bývalých jednotiek povstaleckej armády sa pripojilo ku 1. česko-slovenského armádnemu zboru, ktorý sa už rovnako nachádzal v priestore Kežmarku.
Na záver len toľko:
V rámci nášho národného povedomia ohľadom povstaleckej armády a jej dominantnému postaveniu v pomere ku partizánom bojujúcim počas SNP je smutné to, že aj 20 rokov po páde komunistického režimu „na Slovensku“ drvivá väčšina obyvateľstva Slovenska a súčasnej generácie, takmer nič nevie o vôbec nejakej armáde. Dokonca aj staršia generácia pri pohľade na členov historických klubov ich oslovuje skôr ako partizánov, než povstalecký vojaci. Následky budú bohužiaľ presne v tom, že povojnovej generácii bolo od mala tvrdené, či politicko ideologicky prezentované, že „partizáni“ boli tí, na ktorých stálo celé povstanie. Všetci boli zrazu partizáni a akoby 2 mesiace ťažkých bojov, ktoré zvládala armáda ani neexistovali.
To, čo mohlo podporovať toto myslenie a bez rozlišovania kto bol kto môže byť aj fakt, že neskôr po potlačení povstania sa veľké množstvo vojakov armády pripojilo ku partizánom. Tí boli samozrejme všetci oblečení v uniformách a veľa vojenské výstrojného materiálu, teda aj uniforiem sa dostalo do radov partizánov. Obyčajnému človeku, ktorý tak na jeseň roku 1944 prišiel do kontaktu s partizánom, ostala v povedomí len zelená vojenská uniforma a neriešil či bol pred tým radový príslušníkom armády. Jednoducho bol teraz partizán a všetci aj tí v uniformách boli teda následne partizáni.
Po revolúcii v roku 1989 a následne keď v roku 1993 vznikol samostatný štát Slovenská republika, sa riešili iné veci než vojenská história. A v rámci vojenskej histórie sa neriešilo vôbec nič. Nový, mladý historici ešte len rástli, či možno študovali, archívy sa postupne otvárali, televízne dokumenty a filmy sa netočili, v školách vznikali nové učebné osnovy ktoré dvoj-mesačné povstanie očesali na dve strany, besedy na školách s partizánmi, či výlety škôl na miesta bojov sa už neorganizovali, sami učitelia záujem a národne povedomie spojené s povstaním ako také nemali, neposlednej miere a práve benevolenciou politicko spoločenského systému sa začali objavovať v spoločnosti rôzne neonacistické skupiny, ktoré SNP v spoločnosti mladých „hlúpych“ ľudí úmyselne kritizovali a hanili. Teda nebol tu zrazu nik, kto by odkaz Slovenského národné povstania hájil ďalej.
V porovnaní s okolitými štátmi a ich národným povedomím v rámci vlastného národno-oslobodzovacieho boja počas druhej svetovej vojny sme zaspali dobu a našou vlastnou neochotou a ľahostajnosťou ku vlastnej histórii sme v mladých ľuďoch a súčasnej generácii sami potlačili a takmer vymazali akékoľvek vedomosti a odkaz Slovenského národného povstania, či všeobecne povedomie o našom národno-oslobodzovacom boji za slobodu v druhej svetovej vojne.
Preto existujú kluby vojenskej histórie, aby nahradili chýbajúci edukačno-výchovný proces a svojou činnosťou väčšinou spojenou s vizuálnym prezentovaným dejinných udalostí (reenactment) pomohli priblížiť našu vojnovú históriu.
Myšlienka tohto výchovno-vzdelávacieho charakteru už funguje niekoľko desaťročí po celom svete, kde sa teší veľmi veľkej obľube. Nebyť jej, často by mladí ľudia nevedeli už vôbec nič o vojnovej histórii. Mladú generáciu už knihy čítať veľmi nebaví, no mediálny a hlavne zahraničný svet ponúka množstvo veľko výpravných vojnových filmov, ktoré sú často jediným zdrojom vedomostí o druhej svetovej vojne. Reenactment však nie je len o druhej svetovej vojne. Každá kapitola vojenských dejín v histórii ľudstva má svojich nadšencov, historikov, zberateľov. Od novodobých svetových konfliktov minulého storočia, cez napoleónske vojny, vojny Severu proti juhu, cez stredovek, až po Rímsku ríšu.
