Červená armáda na Slovensku 1944-1945

Zatiaľ čo v septembrových dňoch roku 1944 bolo na Slovensku v plnom prúde Slovenské národné povstanie a novo premenovaná a vytvorená 1. československá armáda mala za sebou už niekoľko ťažkých bojov s nemeckými jednotkami, rovnako aj vojská Červenej armády priblížili sa na dosah ku hraniciam bývalej Československej republiky. Strategicky sa Slovensko ocitlo presne v strede troch hlavných smerov postupu Červenej armády. Severne od Slovenska cez Poľsko sa Červená armáda presúvala geograficky najkratšou trasou od Kyjeva cez Varšavu na Berlín a súbežne s týmto severným postupom sa zase ku Slovensku približovali jednotky z juhu od Rumunska, v smere na Budapešť a na Viedeň. Stred celého zoskupenia uzatvárali jednotky, ktoré prechádzali južnou Ukrajinou. Severné ťaženie cez Poľsko bolo pre Červenú armádu z časového hľadiska veľmi dôležité, nakoľko sa spojenecké jednotky na západnom fronte rovnako rýchlo približovali ku poslednému cieľu, ktorým bolo hlavné mesto Nemecka – Berlín. Nasadenie jednotiek, ktoré postupovali cez Poľsko bolo v porovnaní s ostatnými krajinami jednoznačne dominantné.   

Úloha spojená s oslobodzovaním Slovenska pripadla 1., 2. a 4. ukrajinskému frontu. Z územného hľadiska, teda oblasťami ktorými konkrétne jednotky prechádzali, sa na oslobodzovaní našej krajiny podieľali hlavne jednotky južného 2. ukrajinského frontu. Z východu, z oblastí južnej Ukrajiny súbežne postupovali jednotky 4. ukrajinského frontu, ktorých vyčlenený úsek predstavoval priamo územie východného Slovenska. Napriek tomu že 1. ukrajinský front postupoval hlavne poľským územím, časť jednotiek 1. ukrajinského frontu spolu s 1. čs. armádnym zborom bola vyčlenená pre plánovanú Východokarpatskú operáciu. V súvislosti s oslobodzovaním Československa, resp. Slovenska, bolo naplánovaných niekoľko vojenských útočných operácii, ktoré si vyžiadali nie malé nasadenie ľudských, ale aj materiálno technických síl. Mnoho príslušníkov sovietskej armády tak na území Slovenska položilo svoje životy a napriek tomu, že nebojovali už na rodnej pôde, domov sa už nikdy nevrátili.