Zatiaľ čo na Slovensku v septembrových dňoch roku 1944 bolo v plnom prúde Slovenské národné povstanie a 1. československá armáda mala za sebou už niekoľko ťažkých bojov s nemeckými jednotkami, ktoré na územie Slovenska vstúpili, jednotky oslobodzovacej Červenej armády sa rovnako priblížili ku hraniciam bývalej Československej republiky. Strategicky sa Slovensko ocitlo presne v strede dvoch hlavných smerov postupu Červenej armády. Severne od Slovenska cez Poľsko sa Červená armáda presúvala v smere od Kyjeva cez Varšavu na Berlín a súbežne s týmto postupom sa ku Slovensku približovali jednotky z juhu od Rumunska v smere cez Budapešť na Viedeň. Severné ťaženie cez Poľsko bolo pre Sovietske jednotky veľmi dôležité z časového hľadiska, nakoľko spojenecké jednotky na západnom fronte sa rovnako približovali ku hlavnému a záverečnému cieľu postupu a tým bolo hlavné mesto Nemecka – Berlín.
Preto sa sa na oslobodzovaní Slovenska podieľali hlavne jednotky južného frontu spolu s jednotkami na ľavom krídle severného smeru ťaženia cez Poľsko. Konkrétne táto úloha pripadla 1., 2. a 4. ukrajinskému frontu. V rámci oslobodzovania Slovenska bolo naplánovaných niekoľko vojenských útočných operácii, ktoré si vyžiadali nie malé nasadenie ľudských ale aj materiálno technických síl.
