Oslobodzovaniu južnej a strednej časti Slovenska predchádzali ťažké boje na území Maďarska v rámci Budapeštianskej operácie. V rámci plánu obkľúčenia hlavného mesta Maďarska zo severu sa plánovalo s prelomením nemeckej obrany v priestore súčasného slovenského mesta Šahy a na severnom ohybe rieky Dunaj. Jednotky na pravom krídle 2. ukrajinského frontu v súčinnosti so 4. ukrajinským frontom v Karpatoch už 12. decembra prekročili rieku Ipeľ a o dva dni neskôr 14. decembra ovládli mesto Šahy, celkom dôležitý cestný a železničný uzol. Ďalší útok mal pokračovať na frontovú čiaru Hontianské Nemce – Neszmély, ale v dôsledku pomalého postupu 40. armády a 4. rumunskej armády sa línia na pár dní stabilizovala. Naopak jednotky 27. armády a 53. armády postúpili až o 50 km a na niektorých úsekoch vstúpili už na územie Slovenska. Prvotný plán počítal s tým, že prvé jednotky Červenej armády by mohli vstúpiť na južné územie Slovenska až okolo 25. decembra. Z hľadiska územia ale nemôžeme pozabudnúť na historické usporiadanie Maďarsko-Slovenských hraníc v tých rokoch. Napríklad slovenské mesto Levice, na ktoré útočila 6. gardová tanková armáda, patrilo v tom čase Maďarsku. Nehovoriac o všetkých obciach, ktoré sa nachádzali južnejšie od Levíc. Záverečný útok Červenej armády s cieľom definitívne obkľúčiť zo severu obranu mesta Budapešť začal 20. decembra. Útokom sa podarilo posunúť líniu do hĺbky takmer 30 kilometrov, pričom nepriateľ utrpel veľké straty. Následne na druhý deň 21. decembra sa nepriateľ snažil situáciu stabilizovať a protiútokom zatlačiť jednotky Červenej armády naspäť do východzích pozícií, čo sa mu aj z časti podarilo. Koordinovanými útokmi z juhu a zo severu v priestore mestečka Šahy a za podpory troch tankových divízii spolu s pechotou, nemecké jednotky zatlačili sovietske zoskupenie na pravom krídle a ku koncu dňa 22. decembra sa tak dostali do tyla 6. gardovej tankovej armády. Keďže sa sovieti ocitali v nemilej situácii, veliteľ 2. ukrajinského frontu ešte 21. decembra nariadil 6. gardovej tankovej armáde, ktorá v tom čase útočila na mesto Levice, udržať svojimi tylovými jednotkami tento priestor, zároveň však mala rýchlo otočiť hlavný útok na juh, pozdĺž východného brehu rieky Hron a za podpory 5. leteckej armády spojiť sa so 7. gardovou armádou a definitívne zničiť jednotky nepriateľa v priestore medzi riekami Hron a Ipeľ.
Napriek tomu, že v rámci Budapeštianskej operácie niektoré sovietske jednotky operovali už na území súčastného Slovenska, väčšie bojové aktivity spojené s oslobodzovaním nášho územia naplánované neboli. Preto na prelome rokov 1944/1945 nedošlo na južnom fronte ku zásadným zmenám v zoskupeniach a pozíciách jednotlivých armád. Hlavná fáza útokov na nepriateľské jednotky na území Slovenska sa plánovali na začiatok roku 1945. Ku koncu roka 1944 však ešte jednotky 2. ukrajinského frontu na svojom pravom krídle v súčinnosti so 4. ukrajinským frontom stabilizovali obrannú líniu v juhovýchodných oblastiach Slovenska, kde sa podarilo nepriateľa zatlačiť a nedovoliť mu opevniť sa na rieke Hornád. Operačná línia sa tak ťahala od Turne nad Bodvou, pozdĺž rieky Ipeľ až ku Ostrihomu a odtiaľ na severné predmostia mesta Budapešť. Začiatkom januára 1945 veliteľ frontu I.J. Petrov určil úlohy 1., 2. a 4. ukrajinskému frontu, z toho útoky smerované cez územie Slovenska boli určené hlavne jednotkám 2. a 4. ukrajinského frontu.
6. januára na základe rozkazu nastúpiliku útoku jednotky 6. gardovej tankovej a 7. gardovej armády do protiútoku na ľavom brehu rieky Hron v priestore Štúrova, prelomili obranu a za dva dni prekvapivo dosiahli mesto Komárno, čím vytvorili ideálne predmostie pre ďalšiu plánovanú „Bratislavsko-Brniansku“ operáciu. 12. januára obnovila činnosť aj 40., 27. a 53 armáda v súčinnosti s 1. a 4. rumunskou armádou, ktorých hlavný smer postupu operoval na čiare Brezno, Zvolen a celým tokom rieky Hron až po ústie do Dunaja. Do štvrtého dna sa sovietskym vojskám, konkrétne 40. a 27. armáde po boku 1. a 4. rumunskej armáde podarilo na čiare Rožňava – Jelšava preniknúť na 40 km šírke obrany nepriateľa do hĺbky 18 km. Boli oslobodené spomínané mestá, ale aj mesto Lučenec. 25. januára sa sovietske jednotky postupne z juhu prebíjali ku Dobšinej. Čím viac ale sovietskej jednotky postupovali do Slovenského rudohoria, tým bol postup komplikovanejší a boj namáhavejší. Hlboký sneh, ľad, silná zima, dobre opevnené body nepriateľa, to všetko sťažovalo postup sovietskych jednotiek. Často krát v takomto teréne strelecké jednotky nedostali ani potrebnú delostreleckú podporu a v niekoľkých prípadoch ani tú leteckú. Problémy mala napríklad 53. armáda a 1. gardová jazdecko-mechanizovaná skupina v smere na Zvolen, ktoré postupovali z priestoru Šiah. Keďže sa nepriateľ obával obkľúčenia v priestore Slovenského rudohoria, na tomto smere sa odhodlane bránil. Navyše sovietske zoskupenie útočiace v tomto smere malo ku dispozícii asi len 15 bojaschopných tankov, ktoré aj tak v zalesnenom a husto zasneženom teréne nedokázali poskytnúť účinnú pomoc útočiacim jednotkám. Koncom januára sa podarilo jednotkám 40. armády prekročiť Slovenské rudohorie, spojiť sa s prvými partizánskymi skupinami pôsobiacimi v týchto oblastiach a oslobodiť mesto Brezno. 1. februára sa tak línia jednotiek Červenej armády 2. ukrajinského frontu držala na čiare západne od Brezna – Kriváň – Dudince a južné predmostia rieky Hron. Celkom v južných častiach rieky Hron za jej predmostím sa v tom čase nachádzali už jednotky 6. gardovej tankovej a 7. gardovej armády, ktoré približne mesiac pred tým postúpili ku Komárnu.
